Prvá písomná zmienka - o obci Brezany pochádza z r. 1393 kde sa spomína ako Berzen, v roku 1473 ako Brezen, v roku 1474 Brezanw, 1773 Bražany, 1920 Brezany. V stredoveku obec patrila do Trenčianskej župy k panstvu Lietava. Koncom 16. storočia  v roku 1598 boli v obci 3 domy, počas prvého sčítania ľudu (1784) 23 domov, 28 rodín a 163 obyvateľov. Súpis z roku 1828 zaznamenal 24 domov a 227 obyvateľov, v roku 1910 žilo v obci 231 obyvateľov, v roku 1970 bolo v obci už 99 domov a 446 obyvateľov. Do roku 1918 obec administratívne patrila do Trenčianskej stolice. Obyvatelia sa živili chovom dobytka a poľnohospodárstvom. Ešte v prvej polovici  20. storočia sa obyvatelia venovali povozníctvu a kupčeniu s koňmi. V 17. storočí tu boli 3 panské rybníky. Pôvodné objekty boli zrubové domy so slamenou strechou. Prevažne poľnohospodársky charakter si obec zachovala až do 1. polovice 20. storočia. Našlo sa tu pohrebisko lužickej kultúry a púchovské sídlisko z doby laténskej. V roku 1962 sa v oblasti kopca Brezovec našla na jeho upätí nevýrazná vrstva s ojedinelými črepmi z konca doby laténskej. 

 

 

V tejto obci sa raz stala takáto príhoda: "Takže, kto chce, môže si tu mrcinu nechať?" - zaznel netrpezlivý hlas majiteľa povozu, ktorý spolu s ostatnými troma koňmi pokračoval v ceste. Hlúčok miestnych obyvateľov rozpačito prestupoval na mieste s pohľadmi upretými na koňa, ležiaceho pri ceste a nikomu z nich sa nechcelo podujať sa na zabitie zraneného koňa. Napokon sa jeden z nich predsa  len odhodlal. Pristúpi k ležiacemu koňovi a začal ho prezerať. S potešením zistil, že nohy zlámané neboli. V tomto  sa bývalý majiteľ zmýlil. Keď sa divoko ženúci povoz v zákrute prevrátil, privalil tomuto koňovi nohu tak, že mu vznikla nepekná opuchlina, veľmi bolestivá, ale bez zlomeniny.

 

" Nuž, čo! Pokúsim sa tvoju nohu vystrábiť!" - prihovoril sa už koňovi a hneď aj začal s ošetrovaním. Priniesol starú huňu, ktorou starostlivo koňa poprikrýval. Boľavú nohu natrel borsučou masťou a pevne obviazal. Potom sa uvelebil vedľa neho a neustále k nemu hovoril. Dokonca aj noc prečkal pri ňom. A často vymieňal mokré a studené obklady a zasa mastil. Kôň sa naozaj pomaličky uzdravoval. Keď ho potom ešte krívajúceho odviezol do svojho vdovského obydlia, do opustenej prázdnej šopy, neprestával s opaterou.

 

"Na čo ti bude ten kôň?" - dobiedzali jeho susedia. Jeho kŕmiš a sám pre seba nemáš dostatok potravy! "Len vy nemajte o mňa obavy viem, čo robím!" - odvetil im s úsmevom.

 

A veru aj tak bolo. Za nejaký čas sa vybral s koňmi do Žiliny na jarmok a odtiaľ sa vrátil už bez neho. Podarilo sa mu koňa dobre predať a na podobný obchod dostal zrazu nármnä chuť. Tak sa z neho stal známy konský kupec, ktorého každý volal "mazaný konský handliar", ktorý za pár babiek kúpil zranené zviera a po jeho vystrábení a vykŕmení ho so ziskom predal.

 

To bola voľakedy tiež jedna z mnohých ľudských činností.